Zamyslenie Piatok 12.4.

Ako jednať s náročnými ľuďmi

Za malým mníchom raz prišiel právnik s krivým nosom a našiel ho, ako v kôlni tried semienka na osiatie záhrady.
„Malý mních“ oslovil ho, “už ma unavujú všetci tí neústupní a protivní ľudia. Čo s tým mám robiť?“
„A čo s tým chcete robiť?“ spýtal sa malý mních.
„Chcel by som aby tí ľudia neboli tak protivní“ odvetil právnik.
„Sú vám protivní, pretože vás obťažujú. Nárokujú si na váš čas, vašu energiu aj vaše city. Predovšetkým sú vám ale protivní preto, lebo pripustíte aby takými boli. Keby bolo vaše srdce rýdze a zmierené s Bohom, nemohli by títo ľudia narušiť pokoj vašej duše,“ vysvetlil malý mních.
„Nie je ale snaha zmeniť takýchto ľudí vlastne správna?“ zaujímal sa právnik.
„A ešte lepšie je zmeniť samého seba“ dostalo sa mu odpovede. „Keď sa budete snažiť o premenu druhých ľudí, sám sa stanete takým človekom, akým nechcete byť. Snaha zmeniť druhého človeka len vyčerpáva,“ poznamenal malý mních. „Premeňte seba a nesnažte sa zmeniť svet“.
„Takto by život fungovať nemal“, povzdychol si právnik.
„Ak sa budete trápiť pre to, aký by život mal alebo nemal byť, zničíte si dušu,“ varoval ho malý mních. „Skúste jednoducho prestať chcieť riadiť celý vesmír.“
„Keď tí ľudia by jedného úplne otrávili,“ namietol právnik smutne.
„Nechajte vodu pretekať pod mostom,“ odpovedal malý mních. „Nechajte veci plávať, nezaoberajte sa druhými ľuďmi. Nespojujte vlastný duchovný stav s tým, čo robia. Inak stratíte svoju vlastnú dušu, pretože ju zveríte do rúk ostatným ľuďom. Brat Fénelon vo svojich Duchovných listoch múdro učí, že ľudí nemôžete zmeniť. Vždy sa medzi nimi nájdu slabí, domýšľaví, prelietaví, nespoľahliví, nespravodliví, pokryteckí a povýšení. Svet vždy zostane svetský. Nemôžete to zmeniť, tak ako nemôžete zmeniť ľudskú povahu. Naučte sa mať s takými ľuďmi trpezlivosť. Z dôvodov, ktoré pozná len On sám, ponecháva Boh ľuďom ich zvyky a vlastnosti, dovoľuje im jednať nerozumne, popudlivo či nespravodlivo. Robte to, čo je vo vašich silách, robte s pokojom a láskavosťou a zbytok nechajte na Boha. “
„Čo z toho všetkého ale vyplýva pre mňa?“ spýtal sa právnik.
„Vyplýva z toho, že najlepšie je ponechať nedostatky ostatných ľudí Bohu a starať sa o tie svoje nedostatky. Učte sa tolerovať a znášať nedokonalosti druhých. Usilujte sa o to, aby vás blížny mali radi a ich podivínstvo čoskoro ustúpi a prestane byť dôležité. Učte sa tiež, že nebeským liekom uzdravujúcim ľudské vzťahy je láska.“
Právnik sa po týchto slovách chystal k odchodu a pomyslel si, že malý mních nebude až taký múdry, ako sa o ňom hovorí. V skutočnosti životu moc nerozumie, vravel si v duchu. Vlastne je príliš prostoduchý a nemôže porozumieť tomu, ako to vo svete chodí, uzavrel.
Ešte chvíľu sa však zdržal a pozoroval, ako malý mních vzal niekoľko semienok , každému z nich dal meno po niektorom dieťati z mesta, jemne ich položil do jamky vytvorenej v čokoládovo tmavej hline a prikryl zeminou. Na každé z nich položil trocha hnojiva, aby im dodal živiny a všetky pokropil pramenitou vodou. „ Ľudia sú ako tieto semiačka. Potrebujú veľa dobrých živín,“ predniesol pri tom. Právnika udrel do nosa zápach hnoja, potriasol svojou neveriacou hlavou a rýchlo odišiel. Harry Ferrara – Malý mnich a jeho začátky, Sedmý dar

Zamyslenie Štvrtok 11.4.

Sluha alebo syn?

Podobenstvo o márnotratnom synovi. – 11A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. 12Mladší z nich povedal otcovi: »Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.« A on im rozdelil majetok. 13O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. 14Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. 15Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. 16I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. 17Vstúpil teda do seba a povedal si: »Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. 18Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. 19Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.« 20I vstal a šiel k svojmu otcovi.

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. 21Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« 22Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! 23Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, 24lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.« A začali hodovať.

25Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. 26Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. 27Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« 28On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. 29Ale on odpovedal otcovi: »Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. 30No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.« 31On mu na to povedal: »Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. 32Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.«“

 

Podobenstvo o márnotratnom synovi si isto počul už veľa ráz. Ale zamýšľal si sa niekedy nad tým, prečo starší syn zareagoval tak tvrdo? Prečo sa hneval na otca, že odpustil mladšiemu synovi? Je to vážna otázka, pretože veľa z nás je v podobnom postavení: vieru sme dostali od svojich rodičov, celý život sme prežili v Cirkvi, nikdy sme sa nezatúlali tak ďaleko, ako márnotratný syn. Ľahko sa nám môže stať, že iných ľudí odsúdime podobne, ako starší syn svojho brata.

Starší syn otcovi vyčíta, že mu nikdy nedal ani len kozliatko, aby si urobil hostinu s priateľmi. Je dosť možné, že po takejto hostine dlho túžil, ale nikdy o tom nepovedal otcovi. Prečo? Možno bol príliš hrdý na to, aby si od Otca niečo prosil. Možno si myslel, že ho otec bude mať radšej, keď bude veľa pracovať a málo sa zabávať. Možno rozmýšľal ako sluha – chcel si Otcovu náklonnosť získať svojimi skutkami. Ako však vidíme zo vzťahu s mladším synom, Otcovi príliš nezáležalo na tom, či si synovia jeho lásku „zaslúžia“. Netúžil po vzorných zamestnancoch, ktorí si splnia všetky povinnosti a nebudú pýtať odmeny. Túžil po vzťahu. Po synovi, ktorý k nemu príde a povie mu  svojich pádoch a trápeniach. Po synovi, s ktorým sa môže smiať, plakať alebo tancovať. Po synovi, ktorý by svojmu bratovi nezávidel, ale spoločne s Otcom by očakával jeho návrat.

A čo my? Ako odpovedáme na Božiu lásku? Snažíme sa nájsť pravidlá, ktoré treba dodržiavať, „aby nás mal Pán Boh rád“, alebo hľadáme vzťah? Tešíme sa s každodenného života s Bohom, alebo je to pre nás skôr bremeno? Máme srdce sluhu, alebo syna? Závidíme neveriacim, že nemusia dodržiavať prikázania, alebo sme Bohu vďační za Jeho lásku a túžime ju odovzdať aj ostatným ľuďom?

(Starší syn, samozrejme, nerobí chybu, keď pracuje na poli, tak ako my nerobíme chybu, keď žijeme po kresťansky. Oboje je samo v sebe dobré, ale treba si dať pozor, aké sú naše vnútorné motivácie…)

Zamyslenie Streda 10.4.

O vytrvalosti

Servuste,

chcel by som sa s vami, čo čítate toto pôstne zamyslenie, podeliť o pár skúseností s tým, ako vytrvať na ceste za svojím snom/cieľom/čímkoľvek. Veľa som v poslednej dobe o týchto veciach premýšľal, a sám, myslím, ešte nemám odpoveď, ale nasledujúce slová vás možno vo vašom živote posunú vpred. Tiež by som rád podotkol, že som sa rozhodol napísať toto zamyslenie preto, lebo mi uteká čas, keďže nemám cieľ, ale chcem aspoň čosi dobré spraviť, a teda odovzdať svoje skúsenosti ostatným, i keď zatiaľ nezafungovali(a neviem, prečo, lebo zdajú sa byť dobré), ale aspoň budete vedieť, čo nerobiť, resp. možno vám pomôžu.

Som človek, ktorý má veľa túžob, veľa vecí by sa mu páčilo dosiahnúť, no nie vždy to ide. Neviem sa proste nakopnúť a stále hľadám nejakú motiváciu, povzbudenie, od ktorého čakám, že mi pomôže. Ale prd. Chvíľku mi to pomáha, no po čase môj zápal opadne. Asi sa s tým niektorí stretávate. Ale časom som zistil, že ak človek niečo naozaj chce, vie do toho dať aj patričné úsilie. Ale ako je možné, že najprv niečo chcem, a potom už nie? No, uvedomujem si stále viac a viac, že napríklad zapáliť taký oheň, to nie je len škrtnúť zápalkou. Treba nájsť a nachystať drevo, mať pripravené droždie na podkurku a tak.

Na druhej strane je fajn zistiť, že človek išiel za niečím, ale po čase zistí, že to nechce. Prípadne, že nedokáže svoj cieľ splniť. To je v pohode. Nie je to slabosť, ale veľmi dôležitý moment, ktorý ma vie posunúť vpred. Ale najprv to treba úprimne, v pravde zhodnotiť, lebo niekedy nás môže odradiť len zlyhanie, ľudia okolo nás, alebo vlastné sebavedomie. A tiež platí, že pokojné more z nikoho ešte neurobilo skúseného námorníka! A loď tohto námorníka predsa nebola stavaná na to, aby zostala v prístave… 😉

Koniec koncov, je lepšie dosiahnuť to, čo chcem, ako nie, resp. neuspokojovať sa s priemernosťou. Ale, ak zistíme, že proste nemáme na dosiahnutie cieľa možnosti, schopnosti, príležitosti, hocičo, buďme k sebe v pravde úprimní a dajme si reálne ciele. Ale ešte predtým, ako sa vzdáme, zabojujme trochu. Možno vám to, že si o takých veciach rozmýšľam, príde, že som len lenivec. Možno áno, možno nie, neviem, ale chcem sa v sebe vyznať, tak, ako hovoril Sokrates: „Poznaj sám seba!“.

Jo a ešte, aby som nezabudol. V poslednom čase mi prišlo na um, že dôvodom môjho nechcenia a lenivosti môže byť aj nechuť, unáva, resp. nerovnováha medzi vecami, ktoré mi dodávajú energiu a tými, ktoré nie. Ideaj o to, že si veci často neplánujem, a nie vždy sa mi chce. A skončí to tak, že to robím na poslednú chvíľu a nestihnem, čo som mal urobiť. Tak na to pozor. J

Na záver som rád, že ste sa dostali až sem a prajem vám veľa úspechu a vytrvalosti na ceste za svojimi cieľmi!

Zamyslenie Utorok 9.4.

Bolo to už dávno, alebo?!

 

Bolo to už dávno, priam bolo to na počiatku všetkého, čo s nami Enrico a Nadežda zdieľali svoj životný príbeh. Príbeh, ktorého originál je možné si prečítať  v jednej Knihe pochádzajúcej z najznámejšej knižnice sveta.

Okej a teraz „in medias res“. Naši hrdinovia žili život v určitej harmónii so sebou samými, s okolitým svetom i so šéfom s veľkým Š. Jednoducho povedané: ideál. Avšak po rôznych „statkoch- zmätkoch“ sa rozhodli vydať na útek a opustiť vysnívanú idylku. Nuž, slobodná vôľa je najviac, aj sám Boh jej vzdáva hold.  Samozrejme my vieme, že po istých skúsenostiach svoje rozhodnutie oľutovali a vydali sa na cestu späť. Alebo?  Každopádne rátajme s takouto verziou , ktorú môžeme zhrnúť do troch slov: útek, ľútosť, návrat. O úteku bolo toho už viac než dosť popísané, skúsme ho preto preskočiť.

Super, podarilo sa. (: Takže ľútosť v ktorej Enrico a Nadežda precitli sa im stala férovým štartom na dlhú cestu. Ľútosť sa im tak stala, aspoň na okamih, istou súputníčkou v novom životnom príbehu navracania sa do domoviny. Možno doteraz neprebádané skúsenosti s vlastnou krehkosťou, možno sila jazyka, ktorá ma moc ublížiť, možno osamelosť, možno sklamanie, možno pocit viny z „hrania nečestnej hry“, možno pohľad na realitu vôkol seba sa im stali podnetom na padnutie na kolená/podnetom k ľútosti/. Áno, šťastné to padnutie na kolená pred sebou samým, pred svojím príbehom, pred svojimi blížnymi a v neposlednom rade pred tým, ktorý stal na počiatku a naďalej stojí „hic et nunc“ / tu i teraz/. Kedy sa moje kolená naposledy dotkli zeme? Zažil som vôbec niekedy takúto skúsenosť? Ak nie, čo mi v nej bráni? Nie, vlastné ego to určite nebude! Hm, alebo?!

Samotný návrat je projektom na celý život a zahŕňa mnoho aspektov. Ako sme spomenuli vyššie, ľútosť ho štartuje, vďaka ľútosti si naši hrdinovia v globále uvedomili  jednu podstatnú skutočnosť, že je tu niekto väčší ako oni, ale čo ďalej?  Je potrebné, aby  ľútosť bola opätovaná. Je potrebné sa mrknúť  po druhej osobe v zmysle vyznania sa jej z toho, čo bolo dôvodom padnutia na kolená /čo bolo dôvodom pre ľútosť/.  Myslím, že je skutočne potrebné poprosiť druhého o pozdvihnutie. A to sa deje práve formou vyznania, ktoré nás mnoho krát stojí veľké úsilie, ale domnievam sa, že bez neho skutočný návrat nie je možný. Áno, rozhodne sa nachádzame na spirituálnej úrovni. To mrknutie je adresované osobe Boha. A to vyznanie tiež a to pozdvihnutie je Jeho povinnosťou.[1] Tak ako ľútosť lomcuje s vlastným egoizmom , tak vyznanie nám dáva odvahu vykročiť od seba k Bohu. Odvaha, ktorá nás pozýva k dôvere je výzvou týchto dní. K dôvere Bohu, ktorý nás napriek nášmu úteku miluje a volá nás vykročiť na cestu návratu. A to nie je fráza! Áno začať sa učiť dôverovať Bohu môže byť ten najprísnejší pôst!

Enrico a Nadežda utiekli z vysnívavanej idylky, z nedotknuteľného sveta do zraneného. Avšak podstatné je ich rozhodnutie vydať sa na cestu späť. Z ich života sa tak stalo dobrodružstvo navracania sa do domoviny. Ak by sme prijali mini naráciu Enrica a Nadeždy ako svoj vlastný príbeh, tak v akej perióde ich života sa nachádzaš ty? Si ešte stále na úteku? Alebo …?

Nezabudnime si v tomto čase pripomínať markantnú charakteristiku Boha, Boha, ktorý je Bohom druhých šancí. A neboj sa ich využiť. (:

 

tadko

 

[1] Pozdvihnutie sa tu chápe ako prejav odpustenia. Boh je „povinný“ odpustiť, ak ho o to prosíme.

Zamyslenie Pondelok 8.4.

Rozmýšľala som nad čím sa s vami zamyslím a napadlo mi, že príbehy zo života sú tým najkrajším zrkadlom toho, čo práve potrebujem. Ako keby ma niekto chcel chytiť za plecia a potriasť mnou „Halooo Miška, zobuď sa a pozri aký je svet krásny práve teraz! “ alebo „Tak tu máš túto situáciu a ukáž ako si s ňou poradíš! “ .
Nedávno sa mi stala situácia, ktorá ma prebudila z pocitu obyčajných dní.
Kráčam Čachticami z práce k autu. Je tma a ja míňam autobusovú zastávku. Oproti mne brázdi chodník deduško na rozheganom bicykli. Nič zvláštne, taká obyčajná dedinská atmosféra. Zastavím sa ešte v obchode,  chýba nám pár vecí v špajze. Mám nakúpené. V jednej ruke nákup a v druhej držím korbáčiky a vyjedám ich z obalu. Obchádzam tú istú zastávku a toho istého pána na bicykli, ktorý nemotorne zapaľuje zápalky roztrasenými rukami. Zaujalo ma, že si nezapaľoval cigaretu ale šibrinkoval okolo cestovného poriadku na tabuli. Trochu poprchá. Jedna kvapka dopadne rovno na jeho zápalku. Sklesne mu hlava a zápalku hodí do trávy. Vyzerá smutne. Podídem k nemu a pýtam sa či mu môžem nejako pomôcť. „Viete čo slečna? Má mi prísť vnučka, no ja som zabudol kedy je príchod autobusu a nevidím na tú tabuľu. Práve mi zhasla posledná zápalka. Ďalšiu už nemám. “ Podám mu korbáčiky, nech sa ponúkne a voľnou rukou šmátram vo vrecku mobil. „Aha, dnes už majú telefóny takúto baterku. Pokojne si posvieťte. Chutia vám tie korbáčiky?“ Podám mu zasvietený mobil.  „Ďakujem vám. Ja všetkým vravím, že mladí ľudia nie sú tak zlí ako sa hovorí.“ Deduško celý šťastný, že zistil kedy dorazí jeho vnučka nasadá na bicykel a resko dupne na pedál. Ešte sa stihne na mňa usmiať a vrúcne poďakovať.
Odchádzame obaja spokojní a vďační, že sme sa stretli. On za to, že už vie kedy autobus príde a ja za to, že mi pomohol s korbáčikmi a dal mi pocit ľahkosti bytia. Usmievam sa a usmieva sa mi aj duša. Maličkosť. Pre niekoho obyčajná situácia, ktorá s ním nepohne, pre mňa vedomie, že sme tu všetci spolu a máme si všímať a vnímať ľudí okolo nás aby sa nestalo, že nejakému deduškovi zhasne posledná zápalka a zmešká príchod vnučky. Buďme k sebe milí, ochotní a vnímaví. Snažme sa. Ja sa budem.

 

A ak by niekto mal čas a chuť pozrite si krátky dokument o Slovákovi, ktorý žil v Kanade a snažil sa zanechať svet lepším ako ho našiel. Buďme aj k prírode vnímaví.

Žite s ľahkosťou priatelia.
https://www.youtube.com/watch?v=sfhrZAfYZ9c

Ples je už za rohom!

Milé skautské sestry, milí skautskí bratia, vážení priatelia skautingu!
Radi by sme vás srdečne pozvali na – už tradičný – ples 25. zboru Vodopád. 3. ročník sa bude konať 23.2.2019 v sále pod kostolom na Vlčinciach a ponesie sa v duchu osláv 100. výročia republiky. Samozrejmosťou je skvelá spoločnosť, výborná večera a polnočný bufet, bohatá tombola a zaručená zábava až do rána. Lístky sú k dispozícii až do 17.2.2019 – nezabudnite pritom na rodinnú akciu! Budeme sa na vás tešiť 🙂

Vločkijáda 12 Mesiačikov

V Žiline nám krásne sneží, všetky okolité kopce sú pokryté bielou pokrývkou. Mnohí z vás už boli lyžovať, alebo sa korčuľovať na zamrznutom jazere, či dokonca na bežkách. A túto sobotu sa môžete prísť vyšantiť aj na sánkach! Už tradične sa totiž celý zbor stretne na zimnej Vločkijáde, kde sa môžete do sýtosti vysánkovať a dokonca si aj zasúťažiť. Tak príďte, 12. Januára o 9:30 na zastávku Stodolova so svojim sánkovacím vozidlom, nezabudnite teplé oblečenie, teplý čajík a desiatu od maminky. Veď už dávno sme nemali na Vločkijádu tak krásne počasie.

 

Skautské Vianoce 2018

Ako každý rok, tak aj tento sme sa ako veľká skautská rodina stretli na Skautských Vianociach. Stretli sa tu skauti z nášho zboru od tých najmenších až po tých najväčších. Vo vzduchu panovala, ako inak, Vianočná nálada, a zneli rôzne Vianočné koledy. Na stoloch boli poukladané tucty koláčov, aby sme náhodou cez tie Vianoce ešte neschudli. Myslím, že každý si tu našiel to svoje a opäť sa vráti aj o rok.

Ponúkame naše staré hangáre!

Nedávno sme vynovili náš zborový inventár o nové hangáre.
Zostali nám teda tie, čo sme používali doteraz. Nie sú v perfektnom stave, ale určite môžu poslúžiť.
Ponúkame len celty (len plachty, bez kolíkov, šponerov a tyčí) a ponúkame ich zadarmo.
Kto by mal záujem, môže sa ozvať zborovému vodcovi na adrese tomas.bucoo@gmail.com do 24.11.2018. Do mailu napíšte aj to,  prečo chcete hangáre, aby sme v prípade väčšieho počtu záujemcov vedeli zhodnotiť, že komu  ich darovať skôr.

Ponúkame tieto hangáre (fotky nižšie):

hangár #2
  •  plachta je zvetraná – diery sa zle šijú, ale ešte sa to dá
  • dve nezašité diery (asi 20 cm a 15 cm)
  •  5 dobrých záplat
  • pri tyčiach malé dierky (hviezdny strop 🙂 – pri daždi v stane mrholí
  • koža na stredovú tyč čiastočne odtrhnutá
  • vystriekaný SAVOm (zaplesnel pri skladovaní)
hangár #3
  • plachta je zvetraná – diery sa nedajú šiť (možno zalepiť alebo zažehliť :-P)
  • cca 20 dier vhodných na zašitie (väčšie sú na fotkách)
  • pri tyčiach malé dierky (hviezdny strop 🙂 – pri daždi v stane mrholí
  • niekoľko záplat
  • spodok plachty (položený na zemi) vyhryzený od myší
  • vo vchodoch je odtrhnutá plachta od lana – stačí prišiť na kovové krúžky
  • chýbajú niektoré šnúry na vykasanie stanu
hangár #5
  • plachta je zvetraná – diery sa zle šijú, ale ešte sa to dá
  • veľká diera na strope v prednej predsienke
  • pri tyčiach sú malé dierky (hviezdny strop 🙂 – vidno skoro na všetkých
    fotkách; pri daždi v stane mrholí
  • 3 záplaty (jedna zlá)
  • na predných vonkajších a zadných vnútorných dverách je odtrhnuté lano
    (nie úplne, visí nižšie – dvere sa nedajú poriadne zavrieť)
  •  chýbajú niektoré šnúry na vykasanie stanu
Fotky:
hangár #2

hangár #3

hangár #5

 

 

Turnaj Mekyho Žbirku

Koho?

Nuž, nie je to také ľahké ako poznať jedného slávneho človeka.

Tento turnaj bol prepojený s Harry Potterom a vtipnou paródiou na neho.

Táto paródia vďaka skautkám zo Žiliny ožila a celú noc sa zachraňoval.. Danov šál. Po tom čo bol Dano prepadnutý a Meky zmizol aj s jeho milovaným šálom, skauti boli klobúkom zatriedení do veľmi špeciálnych fakúlt a mohlo sa začať. Po meste ich prenasledovali a naháňali smrťožrúti, museli prekonať katakomby, navariť odvar, zničiť horcruxy, vyriešiť morálne dilemy. Dve skupinky to dokonca nestihli!!
To však nevadilo, šál bol zachránení a tak sa po vyhodnotení mohlo spať. Avšak s vyhodnotením skautskej hry o tretej ráno v obytnej zóne môže byť problém, ako niektorí skauti určite vedia.
Napriek tomu že to chvíľku vyzeralo na pohromu, všetko skončilo krásne, ešte pred ôsmou ráno a veríme že aj nabudúce sa nájdu skauti, ktorí zachránia čo bude treba.

Nejaké fotky nájdete tu